Na systémy, ktoré umožňujú automatizované rozhodovanie a využívajú tzv. strojové učenie na dynamické zvyšovanie výkonu, sa stále pozeráme tak, že im chýba „ľudský rozmer“. Nazdávame sa, že nie sú dostatočne flexibilné nato, aby sa dokázali prispôsobiť konkrétnym špecifikám jednotlivých prípadov. Avšak možno práve preto, že automatizovaným systémom chýba isté „tajnostkárstvo“, ktorým by zakryli svoju zaujatosť, sa tieto systémy v skutočnosti rozhodujú spravodlivejšie než ľudia. Ich rozhodnutia sa totiž zakladajú na starostlivo selektovaných údajoch.